interaktívna báseň
Šesť strof. Každá vygumuje jednu samohlásku.
posúvajte nadol↓
a e i o y
Píšem báseň, čo sa škrtá sama:
v každej strofe zhasne hláska — tichá dráma.
Prvá z nich — sedela medzi T a V — má pohreb.
Vzala básni zajtrajšok: báseň je, a nikdy neb—
a e o y
Padol tenký znak, čo spájal slová, mená, vety;
po ňom len bodka — prach, čo padá na mŕtve svety.
Čo spája dnes? Len „a“ — to malé slovo samo
ťahá celý text ako tenké lano.
a e y
Verš šedne. Veta je krátka, bledá.
Hlas by aj chcel — ale „án—“ sa nedá.
„Kde?“ a „kedy?“ sa báseň ešte spýta
a márne čaká. Pravda? Tá je skrytá.
a y
Tma stála. Tma mlčala. Tma samá.
Balada padá. Sága praská. Dráma!
Vrava zhasla. Hlas zaspal navždy.
Tma ráta straty. Tma. Vždy.
y
Z tmy — sny. Rytmy, rýmy.
Styx. Nymfy z hmly. Hymny? Dym.
My? Vy? Mŕtvy rým.
Byť? Byť — vyť. Vyť. Byť —
—
Strč prst skrz krk.
Chrt? Krt? Vlk! Grr — vrč, mlč.
Tŕň, hrsť, krv. Drž. Drž!
Smrť? Škrt. Pst… chrr… chrr…
Názov Vygumovanie pomenúva presne to, čo báseň urobí — a sám obsahuje všetkých šesť samohlások, každú presne raz. Začína sa pritom tou, ktorá vydrží najdlhšie.
Ráta sa graficky: dĺžeň nikoho nezachráni (á zomiera s a), dvojhlásky ia, ie, iu padajú spolu s i a písmená ä a ô do básne radšej vôbec nevstúpili.
Každá strata je iná: bez u sa nedá napísať budúcnosť, preto sa prvá strofa zlomí uprostred slova. Bez i drží text už len spojka a. Bez o niet slova, čo ani áno. Bez e niet je a niet ne-. A bez a ostane z Hamleta polovica otázky: Byť? Byť —
Záver je slovenská superschopnosť: aj bez samohlások hovoríme celé slová — až po jazykolam, ktorý pozná každý. Smrť nepotrebuje jedinú samohlásku; posledným gestom ju báseň aspoň preškrtne. A so samohláskami zhasína aj svetlo stránky — od papiera po tmu. Po každej ostane len kôpka omrviniek z gumy.